Ako bolo jedlo chápané kedysi a ako je chápané dnes? Zmenilo sa poňatie a náhľad napríklad na pečivo? Poďme si urobiť trochu netradičný prehľad.
Pečivo pre chudobných, mäso pre bohatých
Odveké pravidlo alebo nevyhnutnosť vzhľadom na spoločenské rozdiely? Dá sa povedať, že oboje. Bohatí väčšinou žili v blahobyte a hojnosti. Boli ospevovaní poddanými a služobníctvom, ktoré sa staralo o ich pohodlie. Dôraz sa samozrejme kládol aj na slávnostnú tabuľu, za ktorú sa dalo vlastne považovať takmer každé jedlo. Na kráľovskej tabuli nesmelo chýbať mäso nielen z dôvodu, aby si mohol panovník dopriať to najlepšie, ale aj z reprezentatívnych dôvodov – aby bolo na prvý pohľad vidieť, že sa danej krajine darí dobre.
Nevýhodou bolo časté prejedanie a nadmerné pitie alkoholu (lebo víno a pivo sa v istých časoch pilo takmer namiesto vody). Ľudský organizmus tým pádom netrpel nedostatkom, ale prebytkom. Vtedajšia doba si ale žiadala dávať jasne najavo hojnosť a medicína bola takmer v plienkach, preto nebolo možné zdravotné riziká odhaliť včas.
Ako vždy ale existoval aj opačný extrém – tí najchudobnejší. Často mali iba jedno domáce zviera (väčšinou kravu alebo kozu), ktoré ich živilo. Ak nemali ani to, žili vo väčšine prípadov len o chlebe a o vode a to doslova. Peniaze na iné suroviny ľudia nemali a kúpiť si iné jedlo, než čo si vypestovali bolo nemysliteľné.
Pečivo ako jediná strava väzňov
Keď sa obzrieme späť do stredoveku, vieme, že ľudia nielen hladovali, ale často boli väznení – niektorí právom, niektorí celkom neoprávnene. Justičný systém ale často nefungoval tak, ako mal a prezumpcia neviny nebola príliš v móde. Čo ale v móde bolo, to boli hladomorne. V lepšom prípade sa tu väzňom dostávali len základné potraviny – opäť chlieb a voda – alebo vôbec žiadne. Hlad ako trest nebol žiadnou zvláštnosťou.
Pečivo ako záchrana pre podvyživených
Ak pôjdeme v dejinách až do 20. storočia, aj tam nájdeme príklad, kedy chlieb a trocha vody bolo to jediné, na čom ľudia prežili. Bolo to v pracovných a koncentračných táboroch. Väzni dostávali iba kúsok chleba na deň, trochu vody, prípadne misku veľmi slabého zeleninového vývaru. Ak dokázali v týchto otrasných podmienkach prežiť, čakala ich po vyslobodení ešte jedna ťažká skúška – postupné privykanie si na vyváženú stravu.
Dlhodobým hladovaním a podvýživou vzniká totiž takzvaný “minerálový rozvrat”. Ľudský organizmus, ktorý prakticky “živorí” sa dostáva do fázy, kedy štiepi svoje vlastné bielkoviny. Dochádza potom k narušeniu a stenčeniu slizníc a k spomaleniu alebo k úplnému zastaveniu črevnej peristaltiky. Tráviace ústrojenstvo teda takmer nefunguje a ak by sa väzeň v tú chvíľu “normálne najedol”, mohol by zomrieť. Preto bolo potrebné jedlo pridávať postupne a po malých dávkach.
Tí šťastnejší sa dostali pod odborný dohľad lekárov, tí menej šťastní to museli zvládnuť sami alebo s pomocou svojich najbližších. Aj vtedy bolo ale hlavným kľúčom k úspechu pečivo. Práve pečivo bolo jedinou potravinou, na ktorú bol ľudský organizmus v malých dávkach zvyknutý, a tak tvorilo základ jedálnička ľudí zotavujúcich sa z útrap pracovných a koncentračných táborov.
A dnes?
Dnes máme okolo seba rozličné druhy pečiva a potravín všeobecne. Môžeme si úplne slobodne vybrať svoj “stravovací štýl”, skúšať sami na sebe nové jedálničky a nie sme takmer v ničom obmedzení, či už chceme schudnúť alebo pribrať či spevniť postavu.
Mali by sme ale mať neustále na pamäti, že zlé doby, kedy si ľudia prebytkom alebo nedostatkom jedla “ubližovali” sú už dávno za nami a my máme to najdôležitejšie – možnosť voľby a toho by sme si mali nadovšetko vážiť. Pečivo pre nás zostáva lahodnou chrumkavou pochúťkou, ktorú si môžeme dopriať kedykoľvek chceme a našťastie už nesymbolizuje len jedinú možnosť prežitia.
