Tradičná vianočka nechýbala na stoloch našich predkov predovšetkým počas vianočných sviatkov. Rozvoňala príbytok, zasýtila hladné krky, no mala i magickú silu. Recept na ňu sa dedil z generácie na generáciu – a inak to nie je ani dnes. Tradícia sezónneho pečenia sa síce zachovala, no radi si ju doprajeme aj v iných ročných obdobiach. Kam siaha história vianočky a aký je jej pôvod?
Obdobie oddychu a štedrosti
Zima predstavovala tú časť roka, kedy roľníci oddychovali, aj keď práce okolo gazdovstva sa úplne nezastavili. Úlohou gazdov bolo zabezpečiť teplo v domovoch či opravovať náradie, ženy sa schádzali na priadkach alebo páračkách, vyšívali, tkali plátno a pripravovali chutné pokrmy.
Zimný čas bol síce chudobný na čerstvé potraviny, no naši predkovia mali zásoby ovocia a zeleniny, ktoré využívali do varenia. Počas vianočného obdobia v príbytkoch rozvoniavali múčniky a iné pečivo, ktoré gazdiné začínali pripravovať už na Katarínu, aby do Vianoc odstálo.
Pri pečení vianočných pochutín sa gazdiné sústredili najmä na to, aby koláčov bolo mnoho, pretože to znamenalo hojnosť pre rodinu v nasledujúcom roku. Množstvo koláčov však záviselo aj od životnej úrovne v jednotlivých regiónoch. V horských oblastiach, kde bol život ťažší, sa piekli jednoduchšie a suchšie alternatívy, zámožnejší ľudia v mestách si pochutnávali na zložitejších koláčoch, napríklad na štedráku. Pripravovali sa tiež rôzne kysnuté koláče plnené tvarohom, medom či orechmi. K tradičným vianočným múčnikom patrila aj vianočka, ktorú domáce panie zaplietli ako vrkoč.
Vedeli ste?
Zapletanie vianočky do vrkoča symbolizovalo súdržnosť celej rodiny v nasledujúcom roku. Viazala sa z deviatich vrkočov do troch poschodí. Prvé, tvorené štyrmi prameňmi, symbolizovalo štyri živly. Druhé bolo pletené troma, tie predstavovali rozum, cit a vôľu človeka, no a posledné dva pramene boli symbolom lásky a poznania.
Vianočka – ako vznikol jej názov?
Vianočka je od stredoveku spojená s vianočnou tradíciou. Jej názov vychádza z latinského slova „panis natalis“, čo v preklade znamená vianočný chlieb. Pôvod tohto chutného a tradičného pokrmu môžeme hľadať v slovanskej histórii. Slovania piekli na počesť svojich bohov rôznorodé koláče, ktoré mali podobu pletencov či hviezd. Ich pečenie prebiehalo v období zimného slnovratu. Pečivo sa spočiatku nenazývalo vianočkou, toto pomenovanie dostalo zrejme až v 16. storočí, kedy sa takto po prvýkrát nazýva v písomných zmienkach. V tomto období už bolo Slovensko spájané s kresťanskými tradíciami. A keďže sa tento pokrm, dovtedy pletenec, piekol najmä počas vianočných sviatkov, dostal pomenovanie vianočka. V minulosti sa vianočke tiež hovorilo pletenica alebo štedrovečernica.
Ako sa dostala až na náš stôl
História vianočky, tradičného pečiva zo sladkého kysnutého cesta, započala zrejme už v 14. storočí. Po prvýkrát ju vo svojom diele spomenul benediktínsky mních Ján z Holešova – podľa jeho výkladu vianočka symbolizovala Krista ako dieťa zabalené v látke.
Išlo však o vianočku, ktorá sa tej súčasnej vôbec nepodobala, skôr pripomínala chlieb. Spočiatku mali výsadu jej pečenia len cechoví pekári, ktorým pospolitý ľud nosil zarobené cesto z domu. Rukami gazdiniek boli vianočky pečené až od 18. storočia. Každá sa držala rodinného receptu, ktorý sa potom dedil z generácie na generáciu.
Magická moc vianočky
Vianočka sa v minulosti spravidla piekla na Štedrý deň. Viazali sa k nej viaceré zvyky, ktoré členovia rodiny poctivo dodržiavali, pretože verili, že im zabezpečia hojnosť, spolupatričnosť či zdravie. Miesenie cesta muselo prebiehať v bielej zástere a šatke, v tichu. Gazdiná navyše zvykla skákať do výšky, aby cesto na vianočku vyrástlo. Ešte pred samotným pečením chodievala so zamieseným cestom okolo ovocných stromov a objímala ich, čím mala zabezpečiť bohatú úrodu.
Hotovú vianočku uložila do stredu štedrovečerného stola, za ktorý zasadla celá rodina. Prvý kúsok prislúchal gazdovi domu, a to z dôvodu, aby sa v ďalšom roku urodilo veľa obilia. Naši predkovia mysleli aj na zvieratá, ktoré boli súčasťou ich statku. Pomáhali im pri ťažkých prácach alebo slúžili ako obživa – preto si kúsok z tohto chutného pokrmu zaslúžili aj ony. Konzumácia vianočky im mala zabezpečiť zdravie a ochranu pred zlými či démonickými silami. Niekedy hodil gazda kúsok tohto pečiva aj do studne, aby nevyschla.
Vedeli ste?
V niektorých rodinách bolo zvykom zapiecť do vianočky mincu. Kto ju potom pri krájaní či vo svojom kúsku našiel, mal byť po celý rok zdravý a bohatý. Ak sa ale vianočka pripiekla, neveštilo to nič dobré.
Vianočka neslúžila len ako pokrm pre rodinu, ale aj na pohostenie vinšovníkov. Pastieri alebo sluhovia obchádzali domy, spievali a vinšovali gazdom a gazdinám vianočné požehnanie – aby prosperovalo ich hospodárstvo, rodili sa zdravé zvieratá i plodiny. Za tieto krásne priania si vyslúžili dar v podobe vianočky alebo iného vianočného pečiva, no často aj pálenku.
Vianočka sa len málokedy piekla po jednom kuse. Záviselo to však od majetnosti danej rodiny. V tých zámožnejších nebolo vôbec neobvyklé, ak sa počet vianočiek rovnal počtu členov domácnosti, teda každý mal svoju. V chudobnejších boli radi, ak mali aspoň jednu, o ktorú sa skromne podelili – často išlo o vykoledovanú.
Zákaz pečenia vianočky
V roku 1916 bolo vydané nariadenie, ktoré pekárom zakazovalo piecť vianočku, bochníky aj koláče. Tí tak mali zviazané ruky, pretože ak by tento zákaz porušili, hrozila im pokuta, strata živnostenského oprávnenia či dokonca väzba. Až v roku 1921 bolo nariadenie zrušené a naši predkovia si teda tieto chutné pokrmy mohli opäť legálne zadovážiť.
O pár rokov neskôr, keď vypukla druhá svetová vojna, sa nepriaznivé podmienky dotkli aj pekárenských výrobkov. Bolo to najmä z dôvodu nedostatkového tovaru či obmedzenia jeho kúpy. Vznikali preto nové recepty na vianočku bez vajec či droždia a, naopak, s pridaním zemiaku, umelého medu či vajcovej náhrady.
Pred koncom vojny už nebolo možné zohnať ani droždie, a tak začali gazdinky do vianočky pridávať pár kvapiek liehu, aby cesto dobre vykyslo. Po vojne sa situácia síce zlepšila, no suroviny ako maslo, mlieko, múka či vajcia boli na prídel, a absentovali hrozienka, mandle a neraz aj orechy dovážané zo zahraničia. Medzi bežne dostupné pečivo sa vianočka vrátila až v roku 1983. Odvtedy si ju môže zakúpiť ktokoľvek a kedykoľvek na ňu dostane chuť.
Jemná a chutná vianočka sa navyše stala základom obľúbených domácich dobrôt, ktoré možno pripraviť na desiatky spôsobov a vychutnať si ich teplé i studené. Typickým príkladom je žemľovka.
Receptúra a jej premeny
Ako už býva zvykom, každý pokrm prechádza historickým vývojom či premenami, a inak to nebolo ani v prípade vianočky. Receptúra sa zvyčajne dedila z pokolenia na pokolenie, pričom každá rodina mala svoj unikátny recept.
Základom každej vianočky však bola múka, tuk, cukor, vajcia, kvások alebo droždie, mandle a hrozienka. To, čo sa líšilo, bol pomer uvedených surovín alebo ďalšie pridané ingrediencie. Rozhodovalo najmä to, či rodina vianočku obľubovala suchšiu a hutnejšiu, alebo, naopak, jemnejšiu a vláčnejšiu.
Náš tip:
Kreativite sa medze nekladú. Do vianočky môžete okrem hrozienok či mandlí pridať aj iné dobroty. Vyskúšajte sušené brusnice, višne alebo čučoriedky namočené v domácom višňovom likéri (alebo akékoľvek iné sušené ovocie podľa preferencií), horkú čokoládu, kandizované ovocie, citrónovú alebo pomarančovú kôru, nemletý mak namočený v mlieku a iné.
V ponímaní našich predkov bola vianočka jednoducho vianočná a zvlášť štedrovečerná. Rodina, ktorá zasadla za jeden stôl, si vo vzájomne pospolitosti pochutnávala na tomto tradičnom pokrme. Ľudia tiež verili v jeho magickú silu a v to, že im prinesie dobro, prosperitu, zdravie a pokojný rok. Posaďte sa aj vy spoločne s rodinou k jednému stolu a pochutnajte si na vianočke tak, ako bývalo zvykom kedysi. Dajte nám v komentári vedieť, či si ju pečiete doma, alebo uprednostňujete kupovanú.
